Bolo ráno a nové slnko sa zlatisto trblietalo na vlnkách pokojného mora.

Na pol druha kilometra od brehu splýval rybársky čln s vodou, vzduchom prebehla výzva na raňajky a tisícový kŕdel čajok sa prihrnul bojovať o kúsky potravy. Začínal sa ďalší rušný deň.

Obďaleč, no celkom sama, ďaleko od člnka a pobrežia, trénovala Čajka Jonathan Livingston. Tridsať metrov nad vodou spustil blanité nohy, zobák vystrčil dohora a úporne sa usiloval zakriviť krídla. Zakrivenie znamenalo, že poletí pomaly, a teraz spomalil, až mu vánok šepkal do tváre a oceán pod ním znehybnel. V nesmiernom úsilí sústrediť sa prižmúril oči, zadržal dych, prinútil sa... ešte... o jeden... jediný... centimeter... zakriviť krídlo.... Nato sa mu perie našuchorilo, na okamih zastal a spadol.

Čajky, ako vieme, majú vyrovnaný let a rýchlosť. Pád vo vzduchu znamená pre ne hanbu a potupu.

Jonathan Livingston Seagull však nebol obyčajný vták, nehanbil sa, znovu a znovu napol krídla do ťažkého a obávaného zakrivenia, stále spomaľoval a ešte raz na okamih zastal.

Väčšina čajok sa nenamáha tým, aby sa naučili viac ako tie najjednoduchšie základy lietania: dostať sa z brehu k potrave a zase naspäť. Pre väčšinu z nich nie je dôležité lietať, ale jesť. Pre túto čajku však nebolo dôležité jedlo, ale lietanie. Čajka Jonathan Livingston nadovšetko miloval lietanie.

Ako však zistil, takýmto zmýšľaním si ostatných vtákov nezíska. Aj jeho rodičia sa naľakali, keď Jonathan celé dni trávil sám, skúšajúc stovky kĺzavých letov v malých výškach, a experimentoval.

Napríklad nevedel, prečo pri lete nad vodou vo výške ani nie polovice rozpätia krídel vedel sa udržať vo vzduchu dlhšie a s menšou námahou. Kĺzavé lety nekončil zvyčajným pristátim s nohami v mori, ale dlhou plytkou brázdou, ako sa nohami, pevne pritisnutými v aerodynamickom tvare k telu, dotkol hladiny. Keď potom začal pristávať so stiahnutými nohami aj na brehu a keď si krokmi premeriaval v piesku dĺžku klzu, boli jeho rodičia skutočne veľmi znepokojení. „Prečo, Jon, prečo?“ spýtala sa matka. „Je také ťažké byť ako ostatní v kŕdli, Jon? Prečo neponecháš lietanie v malých výškach pelikánom a albatrosom? Prečo neješ? Synku, veď si len kosť a perie!“

„To nič, že som len kosť a perie, mama. Chcem iba vedieť, čo vo vzduchu zvládnem a čo nie, to je všetko. Len to chcem vedieť.“

„Pozri, Jonathan,“ prihovoril sa otec prívetivo. „Zima tu už bude čo nevidieť. Lodí bude málo a ryby z povrchu budú plávať hlboko. Ak sa už musíš učiť, tak potom sa uč o potrave a o tom, ako ju zohnať. To s tým lietaním je síce všetko veľmi pekné, ale sám dobre vieš, že z kĺzavého letu sa nenaješ. Nezabúdaj, že lietaš preto, aby si sa živil.“

Jonathan poslušne prikývol. V niekoľkých nasledujúcich dňoch sa usiloval správať sa ako ostatné čajky. Naozaj sa snažil, hlasno škriekal, bil sa s kŕdľom okolo prístavných mól a rybárskych člnov a ponáral sa za zvyškami chleba a rýb. Ale nedarilo sa mu to.

Všetko je také nezmyselné, uvažoval a náročky pustil horko-ťažko ulovenú sardelu starej hladnej čajke, ktorá ho prenasledovala. Celý tento čas som sa mohol učiť lietať. Toľko sa toho treba ešte učiť!

Netrvalo dlho a Čajka Jonathan bol opäť úplne sám, ďaleko na mori, hladný, no šťastný. A učil sa. Predmetom učenia bola rýchlosť a za týždeň o nej vedel viac ako najrýchlejšia žijúca čajka.

Z výšky tristo metrov, keď mával krídlami, ako len vládal, sa sklopil do bleskového letu strmhlav k vlnám a pochopil, prečo čajky nerobia lety strhmhlav so zrýchlením. Už za šesť sekund letel rýchlosťou stodvadsať km za hodinu a pri takejto rýchlosti sa krídla pri pohybe nahor stávajú už vratkými.

Ustavične sa to však opakovalo. Čo ako bol pozorný a čo ako sa snažil s vypätím všetkých síl, predsa pri vysokej rýchlosti let neovládol.

Výstup do výšky tristo metrov. Najprv plnou silou priamo vpred, potom mávať krídlami a sklopiť sa do letu strmhlav. Ľavé krídlo však pri pohybe nahor vždy zastalo, začal prudko rotovať doľava, zastavil pravé krídlo, aby sa vyrovnal, ale to sa už ako blesk rútil v prudkej točenej vývrtke doprava. Akokoľvek bol pozorný, pohyb krídla nahor sa mu nedaril. Desaťkrát sa o to pokúsil, no vždy, keď prekročil rýchlosť stodvadsať kilometrov za hodinu, premenil sa na neovládateľnú masu peria a zrútil sa do vody.

Háčik je v tom, pomyslel si nakoniec, celý premočený, udržať krídla pri veľkých rýchlostiach v pokoji - mávať nimi až do deväťdesiatky a potom ich udržať nehybne.

Znovu sa o to pokúsil z výšky 600 m, so zobákom spusteným dolu, s krídlami napätými a nehybnými od chvíle, keď prekročil rýchlosť 90 km/h. Musel vynaložiť nesmiernu silu, ale zabralo to. Za desať sekúnd sa len tak mihol cez hranicu 160 km/h. Jonathan dosiahol svetový rekord v rýchlosti čajok!

Víťazstvo však netrvalo dlho. Vo chvíli, keď začal vyberať let a meniť uhol krídel, chytil sa vždy do tej istej nezvládnuteľnej pasce a pri rýchlosti stošesťdesiat km/h ho ovalila ako dynamit. Jonathan Seagull vybuchol a narazil na morskú hladinu tvrdú ako kameň.

Keď sa opäť prebral, bola už dávno tma. Vznášal sa v mesačnom svite na hladine oceánu. Krídla mal zubaté, ťažké ako olovené žrde, ale ešte ťažšie na jeho chrbát doliehala ťarcha neúspechu. Želal si, aby tá ťarcha bola dosť ťažká na to, nech ho jemne stiahne na dno, a tak sa to všetko skoncuje.

Keď klesol do vody, zaznel v ňom čudesný hlas. Nedá sa nič robiť. Som čajka. Som obmedzený svojou prirodzenosťou. Keby som bol určený na to, aby som sa naučil tak veľa o lietaní, mal by som namiesto mozgu mapy. Keby som bol určený na to, aby som lietal veľkými rýchlosťami, mal by som krátke sokolie krídla a namiesto rýb by som sa živil myšami. Otec má pravdu. Musím zabudnúť na tieto hlúposti. Musím sa vrátiť domov ku Kŕdľu a uspokojiť sa s tým, aký som - úbohá obmedzená čajka.

Hlas sa stratil a Jonathan s ním súhlasil. Čajky majú byť v noci na brehu a on sa od tejto chvíle zaprisahal, že bude normálnou čajkou. Všetkých tým poteší.

Unavene sa odrazil od tmavej hladiny a letel k pevnine. Bol vďačný za to, čo sa naučil o lietaní bez námahy v malých výškach. Ale nie, pomyslel si. Skoncujem s tým, aký som bol, so všetkým, čo som sa naučil. Som čajka ako každá iná a ako čajka chcem aj lietať. Vystúpil teda bolestne do výšky tridsať metrov a v úsilí dosiahnuť breh silnejšie zamával krídlami.

Hneď sa cítil lepšie, keď sa rozhodol, že bude jedným z kŕdľa. Popretŕha putá so silou, ktorá ho hnala učiť sa, nebudú boje ani porážky. Aké to len bolo príjemné prestať rozmýšľať a letieť si tmou za svetlami na pobreží.

T m a ! Zbrucoval ho temný vnútorný hlas. Čajky predsa v tme nelietajú! Jonathan však na hlas nedbal. Aké je pekné, pomyslel si. Mesiac a svetlá sa trblietajú vo vode, do noci vysielajú drobné svetelné stopy, všade samý pokoj a ticho...

Zleť dolu! Čajky predsa v tme nelietajú! Keby si bol na to určený, mal by si oči ako sova. Mal by si na miesto mozgu mapy! A krátke sokolie krídla!

V noci, vo výške tridsať metrov, sa vo vzduchu mihal Jonathan Livingston Seagull. Jeho trápenie i predsavzatia pominuli.

Krátke krídla, sokolie krátke krídla!

To je odpoveď! Aký som len bol hlúpy! Potrebujem iba drobné, maličké krídla, potrebujem krídla čo najviac zložiť a lietať len na samotných končekoch! Krátke krídla!

Vystúpil znovu do výšky šesťsto metrov nad hladinu tmavého mora a vôbec nemysliac na neúspech a smrť, pritiahol prednú časť krídel k telu, do vetra roztiahol iba ich úzke, ľahko sa dotýkajúce výčnelky a spustil sa do strmhlavého letu.

Vietor mu strašne hučal okolo hlavy. 120 km/h, 160, 220 a stále rýchlejšie. Tlak na krídlach, teraz pri rýchlosti 250 km/h, nebol ani taký veľký ako predtým pri rýchlosti 120 a stačilo len nepatrne pootočiť končekmi krídiel, aby sa uvoľnil zo strmhlavého letu a nad vlnami sa prehnal ako sivá guľa pod mesiacom.

Takmer celkom prižmúril oči vo vetre a zaradoval sa - 250 km/h ! A ovládam ich! Ak urobím let strmhlav z výšky 1500 m namiesto 600, ktovie ako rýchlo...

Sľuby, ktoré si dal predtým, mohutný a prudký vietor zmietal do zabudnutia. A predsa sa necítil vinný, že porušil sľuby, ktoré si dal. Také sľuby sú iba pre obyčajné čajky, ktoré sa uspokoja s priemerom. Kto sa už raz priblížil k dokonalosti v učení, nepotrebuje takéto sľuby.

Slnko ešte nevyšlo a Jonathan už znovu cvičil. Z výšky 1500 m rybárske lode pripomínali škvrny na hladkej morskej hladine a Ranný Kŕdeľ bol malým obláčikom bezvýznamných omrviniek krúžiacich stále dookola.

Bol nažive a hrdý sa slabúčko chvel od radosti, že prekonal strach. Potom bez najmenšej strojenosti zovrel prednú časť krídel, roztiahol ich krátke šikmé končeky a vrhol sa strmhlav do mora. Keď míňal hranicu 1200 metrov, dosahoval už konečnú rýchlosť, vietor vytváral pevnú búšiacu stenu, proti ktorej už rýchlejšie letieť nemohol. Letel teraz priamo dole rýchlosťou 380 km/h. Prehltol, lebo vedel, že ak roztvorí v tejto rýchlosti krídla, roztriešti sa na milión franforcov. Rýchlosť však znamenala moc, znamenala radosť, znamenala čistú krásu.

Vo výške 300 m začal let vyrovnávať, končekmi krídiel trepotal a mihal sa v obrovskom vetre, loď a kŕdeľ čajok sa nakláňali a priamo pred ním nadobúdali rýchlosť meteora.

Zastaviť sa nemohol, ani nevedel, ako v takejto rýchlosti urobiť obrat. Zrážka by znamenala okamžitú smrť. A tak zatvoril oči.

Stalo sa v to ráno, krátko po východe slnka, že sa Čajka Jonathan Livingston so zatvorenými očami a s výkrikom v rýchlosti 380 km/h prehnala za veľkého hukotu vetra a šuchorenia peria priamo cez prostriedok Raňajkujúceho Kŕdľa. Tentoraz mu však žičila Čajka Šťasteny a nikto nezahynul.

Až do chvíle, kým priamo nevystrčil nahor do vzduchu zobák, rútil sa stále rýchlosťou 280 km/h. Keď spomalil na 30 a nakoniec z novu roztiahol krídla, zdala sa loď z výšky tisícdvesto metrov ako odrobinka na mori. Jeho myšlienka triumfovala. Závratná rýchlosť! Čajka letí rýchlosťou 380 km/h! Bolo to víťazstvo, jediný najväčší okamih v histórii Kŕdľa, a v tej chvíli sa pre Jonathana otvárala nová éra. Keď zaletel nad svoje osamelé cvičisko a vo výške 2500 m poskladal krídla do letu strmhlav, zistil hneď, ako sa robia obraty. Zistil, že pohybom jediného pierka na konci krídla čo len o zlomok centimetra môže dosiahnuť v obrovskej rýchlosti hladkú a čistú zákrutu. Kým však na to prišiel, ešte zistil, že pohyb viac ako jedného pierka ho môže v takejto rýchlosti roztrhnúť ako guľka z pušky.

A Jonathan ako prvá čajka na svete urobil akrobaciu.

V ten deň už nestrácal čas rozhovorom s ostatnými čajkami, ale po západe slnka znovu pokračoval v lietaní. Objavil premet, pomalý výkrut, rýchly výkrut, vývrtku na chrbte, čajčí prekrut, čertovo kolo.

Keď sa Jonathan Seagull pripojil ku Kŕdľu na pobreží, noc už pokročila. Bol zmorený a veľmi unavený. Predsa však presne pred pristátim zaletel s radosťou a tesne pred dotykom so zemou urobil ešte výkrut. Keď sa dozvedia o tomto víťazstve, od radosti budú ako diví. O čo je teraz život plnší! Namiesto neprestajnej driny lietať sem a tam k rybárskym člnom má život svoj zmysel. Môžeme sa pozdvihnúť nad nevedomosť, objaviť v sebe schopné, rozumné a bystré stvorenia. Môžeme byť slobodní. Môžeme sa učiť lietať!

Nastávajúce roky zašumeli a zažiarili nádejou.

Keď pristál, čajky sa zhŕkli na Zasadanie Rady a očividne tu boli takto už dlhší čas. V skutočnosti čakali.

„Jonathan Livingston Seagull! Postav sa do Stredu!“ Slová Staršinu zneli s obradnou vážnosťou. Postaviť sa do Stredu znamenalo iba veľkú hanbu alebo veľkú poctu. Byť postavený do Stredu na Poctu znamenalo, že takto čajky označovali svojich najlepších vodcov. Pravdaže, pomyslel si, ráno ma videli, videli moje víťazstvo! Ale ja nechcem nijaké pocty. Netúžim stať sa vodcom. Chcem sa iba podeliť s tým, čo som objavil, ukázať tie obzory, ktoré máme všetci pred sebou. Vykročil vpred.

„Jonathan Livingston Seagull!,“ prehovoril znovu staršina. „Postav sa do Stredu na Hanbu, nech ťa vidia ostatní!“

Akoby ho ovalili doskou. Kolená sa mu podlomili, perie mu ochablo, v ušiach mu zahučalo. Do Stredu na Hanbu? Vylúčené! Predsa víťazstvo! Nechápu! To bude omyl, to bude omyl!

„... za svoju závažnú nezodpovednosť,“ zaznieval vážny monotónný hlas, „porušujúcu dôstojnosť a tradíciu Rodiny Čajok...“

Byť postavený na hanbu znamenalo, že ho vyobcujú zo spoločenstva čajok a vypovedia do samoty na Ďaleké Útesy, kde bude žiť opustený.

„... jedného dňa pochopíš, Jonathan Livingston že nezodpovednosť sa nevypláca. Život je neznámy a nepoznateľný, do tohoto sveta sme určení iba na to, aby sme sa živili a pri živote zotrvali čo najdlhšie.“ Čajky proti Rade kŕdľa nikdy nič nenamietajú, ale práve Jonathan zvýšeným hlasom povedal: „Nezodpovednosť? Bratia!“ zvolal. „Kto je zodpovednejší ako čajka, ktorá nájde zmysel, a vyšší cieľ života a žije podľa neho? Tisíce rokov sa naháňame za rybími hlavami, ale teraz máme dôvod žiť - učiť sa, objavovať, stať sa slobodnými! Dajte mi ešte príležitosť, dovoľte mi, aby som vám ukázal, na čo prišiel...“

Kŕdeľ akoby skamenel.

„Naše Bratstvo sa skončilo,“ zamrmlali čajky naraz monotónným hlasom, razom ho slávnostne prestali počúvať a obrátili sa mu chrbtom.

Zvyšok dní strávil Jonathan sám, ale zaletel ďaleko za Vzdialené Útesy. Jedinou jeho starosťou nebola samota, ale to, že ostatné čajky odmietli uveriť v nádheru lietania, ktorá ich očakávala, odmietli otvoriť oči a vidieť.

Zo dňa na deň sa viac a viac učil. Zistil, že keď sa veľkou rýchlosťou strmhlav vrhne do vody, môže nájsť zriedkavo vyskytujúce sa chutné ryby, ktoré plávajú tri metre pod hladinou oceána: nepotreboval už rybárske lode ani vysušený chlieb, aby nezomrel od hladu. Naučil sa vo vzduchu spať, stanoviť si v noci kurz cez vietor od brehu a od východu do západu slnka preletieť stovky kilometrov. Tým istým vnútroným ovládaním lietal cez husté morské hmly a vystupoval nad ne do oslňujúco čistej oblohy... a to vždy vtedy, keď ostatné čajky stáli na pevnine a nepoznali nič, iba hmlu a dážď. Naučil sa lietať na vysokých vetroch ďaleko do vnútrozemia a živiť sa tam hmyzom.

To, čo chcel kedysi získať pre Kŕdeľ, nadobudol teraz sám pre seba; naučil sa lietať a neľutoval cenu, ktorú za to zaplatil. Jonathan Seagull zistil, že nuda, strach a hnev sú príčinami, prečo je život čajky taký krátky a keď toto všetko odišlo z jeho mysle, stal sa jeho život vskutku dlhým a dôstojným.

Prišli potom večer a Jonathana našli, ako osamotený pokojne plachtí na svojej milovanej oblohe. Dve čajky, ktoré sa pri jeho krídlach objavili, boli žiarivé ako mesačné svetlo a v noci vysoko vo vzduchu vyžarovali vznešenosť a priateľstvo. Najpôvabnejší bol však spôsob ich lietania, končekmi krídel sa presne a bezo zmeny pohybovali iba kúsok od jeho krídel.

Jonathan ich bez slova podrobil svojej skúške, v ktorej neobstála ešte nijaká čajka. Obrátil krídla a spomalil na čosi vyše kilometra za hodinu pred úplným zastavením. Dva žiariace vtáky zovreté v zoskupení s ním mierne spomalili, pomalé lietanie poznali.

Zložil si krídla, sklopil sa a spustil sa strmhlav do rýchlosti 340 km/h. Jeho spoločníci klesli spolu s ním rýchlo ako blesk v bezchybnom zoskupení.

Napokon rýchlosťou prešiel priamo do dlhého zvislého pomalého výkrutu. Urobili to isté a usmiali sa.

Znovu prešiel do vodorovného letu a chvíľu mlčal, kým prehovoril: „Veľmi dobre,“ povedal. „Kto ste?“

„Sme z tvojho Kŕdľa, Jonathan. Sme tvoji bratia.“ Slová zneli pôsobivo a pokojne. „Prišli sme, aby sme ťa vzali vyššie, aby sme ťa vzali domov.“

„Nemám žiaden domov. Ani Kŕdeľ. Som Vyhnanec. Letím už na štíte Veľkého veterného pohoria a o niekoľko metrov nebudem už môcť zdvihnúť toto staré telo vyššie.“

„Ale budeš, Jonathan. Ty si sa predsa učil, jednu školu si skončil a je čas začať s druhou.“

Celý život ho presvecovalo poznanie, ktoré v tejto chvíli prerástlo v pochopenie. Majú pravdu. Môže vyletieť vyššie a je načase vrátiť sa domov.

Ešte raz sa dlho zahľadel na oblohu, na nádhernú striebristú krajinu, kde sa toľko naučil.

„Som pripravený,“ povedal nakoniec.

A tak Jonathan Livingston Seagull s dvoma žiariacimi čajkami vystúpil vyššie, keď ich pohltila čierna obloha.

Keď teraz v uzavretom zoskupení dvoch žiariacich čajok vzlietal zo Zeme nad oblaky, všimol si, že telo mu začína žiariť podobne ako im. Pravdaže, ten istý mladý Jonathan sa ocitol tam, kde už odjakživa žil vo svojich nádherných snoch, zmenil sa iba jeho zovňajšok.

Cítil, že má telo čajky, ale lietalo sa mu oveľa lepšie ako kedykoľvek predtým. Takže, pomyslel si, s polovičnou námahou dosiahnem dvojnásobnú rýchlosť a dvojnásobný výkon ako v najlepšom období na zemi!

Perie sa mu teraz nádherne belelo a krídla mal hladké a dokonalé ako plátky vylešteného striebra. Začal ich s radosťou spoznávať, vlievať do svojich nových krídel silu.

Pri rýchlosti 450 km/h cítil, že dosahuje maximálnu rýchlosť svojho úrovňového letu. Pri rýchlosti 490 km/h si myslel, že práve toto je hranica výkonu, po ktorú sa môže s novým telom dostať, a prekonať túto hranicu si vyžiada ešte veľké úsilie. V nebesiach by však nemali existovať nijaké hranice, pomyslel si.

Oblaky sa pretrhli, jeho sprievodcovia zvolali: „Šťastné pristátie, Jonathan“ a stratili sa v priezračnom vzduchu.

Letel nad morom k vrúbkovanému pobrežiu. Zopár čajok na útesoch nacvičovalo lety nahor. Ďaleko sa severe, na samotnom obzore, poletovali ďalšie čajky. Nové pohľady, nové myšlienky, nové otázky. Prečo je tu tak málo čajok? Nebo by malo byť čajkami preplnené! A prečo som odrazu taký unavený? Čajky v nebi by nikdy nemali byť unavené, ani by nemali spať.

Kde to len počul? Spomienky na život na Zemi sa mu strácali. Isteže sa na Zemi veľa naučil, ale podrobnosti sa rozmazali - pamätal si len niečo o zápase o potravu a to, že je Vyhnancom.

Dvanásť čajok pri pobreží mu priletelo v ústrety, ale nepadlo ani slovo. Pocítil iba, že je vítaný a že toto je jeho domov. Bol to preňho významný deň - deň, ktorého východ slnka si už nepamätal.

Obrátil sa, aby pristál na pobreží. Mával krídlami, aby mohol zostať kúsok nad zemou a potom sa zľahka spustil na piesok. Aj ostatné čajky pristáli, ale žiadna z nich pritom nepohla ani len pierkom. S rozprestretými žiarivými krídlami zakrúžili vo vetre, potom akosi zmenili zakrivenie peria a presne v okamihu, keď sa dotkli nohami zeme, zastali. Bolo to nádherné sebaovládanie, no Jonathan bol už veľmi unavený, aby sa o to teraz pokúsil. Ako tam tak stál na pobreží, ešte vždy bez slova, zaspal.

V nasledujúcich dňoch Jonathan pochopil, že tu sa musí učiť o lietaní aspoň toľko ako v živote, ktorý mal už za sebou. Je v tom však rozdiel. Tu sú čajky, ktoré zmýšľajú tak ako on. Pre každú z nich je v živote najdôležitejšie, dosiahnuť dokonalosť v tom, čo najviac milujú - v lietaní. Sú to všetko vznešené vtáky a každý deň hodinu čo hodinu nacvičujú lety a skúšajú náročnú akrobaciu.

Na dlhý čas zabudol na svet, z ktorého prišiel, na miesto, kde Kŕdeľ žil s očami trdošijne zatvorenými pred pôžitkom z letu, a kde krídla slúžili iba ako prostriedok na hľadanie a vybojovanie potravy. Tu a tam si však na okamih spomínal.

Spomenul si na to jedného rána, keď so svojím učiteľom po výuke kopaných výkrutov so zloženými krídlami odpočívali na pobreží.

„Kde sú ostatní, Sullivan?“ spýtal sa potichu. Celkom si už osvojil tichú telepatiu, ktorú používali tieto čajky namiesto škriekania a vrieskania. „Prečo nás tu nie je viac? Veď tam, odkiaľ som prišiel, boli...“

„...tisíce a tisíce čajok. Viem.“ Sullivan pokrútil hlavou. „Na to ti môžem odpovedať jedine to, Jonathan, že ty si takmer jedna z milióna. Väčšinou sme sem prichádzali veľmi pomaly. Prechádzali sme z jedného sveta do druhého, ktorý mu bol takmer úplne podobný, hneď sme zabudli, odkiaľ sme prišli, nestarali sme sa, kam smerujeme a žili sme len pre prítomnosť. Vieš si predstaviť, koľkými životmi sme museli prejsť, kým sme po prvý raz vôbec pochopili, že život vonkoncom neznamená iba jesť, bojovať, či mať moc v kŕdli? Tisícmi, Jon, desaťtisícmi životov! A potom ďalšími sto životmi, kým sme začali chápať, že existuje niečo ako dokonalosť a potom ďalšou stovkou, kým sme si uvedomili, že zmyslom života je násť túto dokonalosť a prejavovať ju. Isteže platí pre nás to isté pravidlo aj dnes: náš budúci svet si vyberáme podľa toho, čo sa naučíme v tomto svete. Ak sa nič nenaučíš, bude budúci svet taký istý ako tento, so všetkými istými obmedzeniami a ťažkými bremenami, ktoré treba prekonať.“

Roztiahol krídla a obrátil sa proti vetru. „Ty však, Jon“ povedal, „si sa naraz naučil toľko, že si už nemusel prejsť tisíckami životov, aby sa sa dostal sem k nám.“

O chvíľu opäť vzlietli a cvičili. Rýchle výkruty v zoskupení boli ťažké, pretože v prevrátenej polovici musel Jonathan uvažovať hore nohami, meniť dozadu zakrivenie krídla a to presne v súlade s krídlom svojho učiteľa.

„Skúsme to znovu,“ neustále opakoval Sullivan, „skúsme to znovu.“ Napokon povedal: „Dobre.“ Nato začali cvičiť opäť vonkajšie premety.

Raz večer čajky, ktoré neboli na nočnom lete, stáli na piesku a premýšľali. Jonathan zozbieral všetku odvahu a podišiel k Staršinovi, ktorý mal, ako sa povrávalo, čoskoro odísť na druhý svet.

„Chiang...“ povedal trochu nervózne.

Stará čajka sa naňho vľúdne pozrela. „Prosím, syn môj?“ Vekom Staršina nezoslabol, napokon bol ešte mocnejši. Lietal rýchlejšie ako hociktorá čajka v kŕdli a naučil sa takej zručnosti, ktorú ostatní spoznávali len postupne.

„Chiang, tento svet ešte nie je nebo, však?“

Staršina sa usmial v mesačnom svite. „Znovu sa učíš, Jonathan Seagull,“ povedal.

„Ale čo sa bude diať ďalej? Kam spejeme? Nejestvuje niečo ako nebo?“

„Nie, Jonathan, také miesto nejestvuje. Nebo nie je ani miesto, ani čas. Nebo znamená byť dokonalý.“ Na chvíľu zmĺkol. „Vieš veľmi rýchlo lietať, však?“

„Mám... mám rýchlosť rád,“ odpovedal Jon prekvapene, ale hrdý na to, že si to Staršina všimol.

„Neba sa začneš dotýkať vtedy, Jonathan, keď dosiahneš dokonalú rýchlosť. A to neznamená lietať tisíc alebo milión kilometrov za hodinu či rýchlosťou svetla. Pretože každé číslo je hranica, a dokonalosť nemá hraníc. Dokonalá rýchlosť, syn môj, znamená byť v nebi.“

Chiang bez slova zmizol a objavil sa pri vode vo vzdialenosti 15 m, a to všetko bleskurýchlo. Potom znovu zmizol a v milióntine sekundy stál Jonathanovi pri pleci. „Je to ohromný pôžitok,“ povedal.

Jonathan bol uchvátený. Na nebo sa už nepýtal. „Ako to robíš? Aký je to pocit? Ako ďaleko sa až môžeš dostať?“

„Môžeš sa dostať na hociktoré miesto a do hociktorého času, kam len chceš,“ povedal Staršina. Ja som už bol všade a vo všetkých časoch, ktoré poznám,“ zahaľadel sa ponad more. „Je to zvláštne. Čajky, ktoré pohŕdajú dokonalosťou, kvôli pohybu sa svojou ťažkopádnosťou nikam nedostanú. Tie, ktoré sa vzdali pohybu kvôli dokonalosti, sa v okamihu dostanú všade. Pamätaj, Jonathan, nebo nie je ani miesto, ani čas, pretože miesto a čas nemajú vôbec nijaký zmysel. Nebo je...“

„Môžeš ma takto naučiť lietať?“ Jonathan Seagull sa triasol, aby si podmanil ďalšie neznáma.

„Pravdaže, ak sa chceš učiť.“

„Chcem, kedy môžeme začať?“

„Ak chceš, môžeme začať hneď.“

„Chcem sa naučiť tak lietať,“ povedal Jonathan a v jeho očiach zažiarilo zvláštne svetlo. „Povedz mi, čo mám robiť.“

Chiang hovoril pomaly a veľmi pozorne sledoval mladú čajku.

„Ak chceš lietať rýchlo ako myšlienka a na hociktoré miesto,“ povedal, „musíš najprv začať s presvedčením, že si sa tam už dostal...“

Vtip bol podľa Chianga v tom, že sa Jonathan musí prestať cítiť uväzený v obmedzenom tele, ktorého rozpätie s roztiahnutými krídlami dosahuje jeden meter a ktorého výkon možno graficky znázorniť. Musí pochopiť, že jeho pravá povaha, dokonalá ako nenapísaná číslica, žije kdekoľvek a súčasne všade v tom istom čase a priestore.

Jonathan vášnivo pokračoval v cvičení: deň čo deň od skorého svitu až do neskorej noci. No aj napriek veľkému úsiliu sa nepohol z miesta ani len o šírku pierka.

„Nemysli na vieru!“ znovu a znovu opakoval Chiang. „K lietaniu si vieru nepotreboval, lietaniu si musel porozumieť. Je to úplne to isté. Skús to ešte raz...“

Potom jedného dňa, keď stál Jonathan so zatvorenými očami na brehu a sústreďoval sa, odrazu pochopil, čo mu to Chiang stále hovoril. „Tak predsa je to pravda! Som dokonalou čajkou, neobmedzenou!“ Pocítil veľký nával radosti.

„Dobre,“ povedal Chiang víťazoslávne.

Jonathan otvoril oči. Stáli so Staršinom osamotení na akomsi úplne inom brehu, stromy siahali až po okraj mora a nad hlavou sa krútila dvojica žltých sĺnc.

„Konečne si to pochopil,“ povedal Chiang, „ale tvoje sebaovládanie si vyžaduje ešte trochu práce...“

Jonathan bol ohromený. „Kde sme to?“

Staršina, na ktorého cudzie prostredie nezapôsobilo, nevenoval jeho otázke pozornosť. „Zrejme sme na nejakej planéte so zelenou oblohou a dvojitou hviezdou namiesto slnka.“

Jonathan od radosti vykríkol. Bol to prvý zvuk, odkedy opustil Zem. „Funguje to!“

„Nuž, samoyrejme, že to ide, Jon“, povedal Chiang. Vždy to pôsobí, keď vieš, čo robíš. Teraz však k tvojmu sebaovládaniu...“

Keď sa vrátili, bola už tma. Ostatné čajky hľadeli na Jonathana s úctou v nádherných očiach, pretože vedel opustiť miesto, v ktorom mal tak pevne zapustené korene.

Ich blahoželania nemohol zniesť ani minútu. „Ja som tu prišelcom! Som tu len nováčik! Iba začínam! Ja sa musím učiť od Vás!“

„O tom pochybujem, Jon,“ povedal Sullivan, ktorý stál opodiaľ. „Z učenia máš menej strachu ako ktorákoľvek čajka, akú som kedy videl za posledných desaťtisíc rokov.“ Kŕdeľ stíchol a Jonathan sa rozpačito zavrtel.

„Ak chceš, môžeme začať pracovať s časom,“ povedal Chiang, „pokým nebudeš vedieť lietať v minulosti i v budúcnosti. A potom budeš môcť začať s tým najťažším, najmocnejším a najväčším pôžitkom zo všetkého. Budeš môcť vzlietnuť a pochopiť význam dobroty a lásky.“

Uplynul mesiac alebo čas, ktorý sa zdal ako mesiac, a Jonathan sa nesmierne rýchlo učil. Odjakživa sa učil rýchlo z obyčajných skúseností, no teraz ako mimoriadny študent samotného Staršinu nasával nové myšlienky ako operený prúdnicový počítač.

Ale prišiel deň, keď Chiang zmizol. Pokojne sa s nimi zhováral, nabádal ich k neustálemu učeniu, cvičeniu a k ešte väčšej túžbe pochopiť dokonalú neviditeľnú podstatu všetkého života. Keď hovoril, perie mu čoraz väčšmi belelo a natoľko sa rozžiarilo, že oslepilo zraky všetkých čajok.

„Jonathan,“ povedal a boli to jeho posledné slová, „zdokonaľuj sa v láske!“

Keď sa znovu rozhľadeli, Chiang bol už preč. Dni plynuli a Jonathan zistil, že často myslí na Zem, odkiaľ prišiel. Keby tam bol poznal iba desatinu, či stotinu z toho, čo pozná teraz, o čo by bol život cennejší! Stál na piesku a uvažoval, či sa nájde na Zemi čajka, ktorá by sa usilovala prekonať svoju obmedzenosť a let by nepokladala iba za pohyb na miesto, kde si môže uchmatnúť z rybárskeho člna dáku omrvinku. Možno, že sa už niekto ďalší stal Vyhnancom za to, že povedal pravdu Kŕdľu priamo do očí. A čím väčšmi sa Jonathan cvičil v tom, aby pochopil význam dobroty a čím väčšmi pracoval na tom, aby spoznal podstatu lásky, tým viac túžil vrátiť sa na Zem. Preto aj napriek svojej osamelej minulosti sa Jonathan Seagull narodil preto, aby sa stal učiteľom a svoju lásku mal prejaviť tak, že niečo zo spoznanej pravdy odovzdá čajke, ktorá sama bude hľadať príležitosť túto pravdu spoznať.

Sulivan, ktorý už teraz výborne ovládal let rýchlosťou myšlienky a učil ho aj iných, mal pochybnosti.

„Jon, ty si bol kedysi Vyhnancom. Prečo si myslíš, že ťa teraz nejaká čajka z tých čias bude počúvať? Poznáš predsa to pravdivé príslovie: ‚Čím vyššie vzlietneš, tým ďalej dovidíš.‘ Čajky zo sveta, odkiaľ si prišiel, stoja na zemi, škriekajú a bijú sa medzi sebou. Od neba sú vzdialené na tisíce míľ a ty hovoríš, že im chceš ukázať nebo odtiaľ, kde sú. Jon, veď ony si nedovidia ani na končeky svojich krídel! Zostaň tu. Tu pomáhaj novým čajkám ktoré sú dostatočne schopné pochopiť, čo im chceš povedať.“ Na chvíľu zmĺkol a potom pokračoval. „Čo keby sa bol Chiang vrátil do svojich starých svetov? Kde by si bol dnes?“

Posledný dôvod bol presvedčivý a Sulivan mal pravdu. Čím vyššie vzlietneš, tým ďalej dovidíš.

Jonathan zostal a pracoval s novými vtákmi, ktoré na hodinách výuky boli všetky veľmi bystré a rýchle. Ale starý pocit sa vrátil a Jon sa nemohol zbaviť myšlienky, že aj dolu na Zemi by sa určite našli aspoň jedna - dve čajky schopné učiť sa. O čo viac by bol doteraz vedel, keby bol Chiang prišiel k nemu v deň, keď sa stal Vyhnancom!

„Sully, musím sa vrátiť,“ povedal nakoniec. „Tvoji študenti si dobre počínajú. Pomôžu ti s nováčikmi.“

Sulivan si vzdychol, ale už sa nehádal. „Myslím, že mi budeš chýbať, Jonathan“ - len toľko povedal.

„Sully, preboha!“ zvolal Jonathan vyčítavo. „Nebuď hlúpy! O čo sa každý deň usilujeme? Ak závisí naše priateľstvo od takých vecí ako priestor a čas, potom keď ich nakoniec prekonáme, zničíme naše bratstvo! Prekonajme však priestor a všetko, čo nám ostane, bude tu. Prekonajme čas a všetko, čo nám ostane, bude teraz. Myslím si, že niekde uprostred týchto dvoch by sme sa mohli zopár ráz videť.“

Sulivan Seagull sa proti svojej vôli zasmial. „Ty hlupáčik,“ povedal vľúdne. „Ak niekto vie ukázať niekomu na Zemi, ako možno vidieť tisíc míľ, bude to určite Jonathan Livingston Seagull!“ Pozrel sa do piesku. „Zbohom, Jon, priateľ môj...“

„Zbohom, Sully. Stretneme sa znovu.“ A nato si Jonathan znovu spomenul na veľké kŕdle čajok na pobreží, ale v inom čase a s nadobudnutým nepokojom zistil, že nepredstavuje kosť a perie, ale vôbec ničím neobmedzenú myšlienku slobody a rozletu.

Fletcher Lynd Seagull bol ešte celkom mladý, ale už spoznal, že ani voči jednému vtákovi sa nijaký kŕdeľ nezachoval tak tvrdo a tak veľmi nespravodlivo.

„Nedbám na to, čo si hovoria,“ vášnivo premýšľal a jeho predstava sa zatemnila, len čo vyletel k Ďalekým Útesom. „Lietanie znamená čosi viac, ako sa len s trepotom krídel posúvať z miesta na miesto. Veď... to... robí... komár! Stačí iba zo žartu urobiť okolo Staršinu bubnový výkrut a už som Vyhnancom. Čo sú slepí? Nevidia? Nevedia si predstaviť tú slávu, ak sa naučíme skutočne lietať?

„Nedbám na to, čo si myslia. Ukážem im, čo je to lietanie! Prosím, budem teda Vyhnancom, ak chcú. Veď ešte oľutujú...“

V hlave mu zaznel hlas a hoci bol veľmi slabý, tak ho naľakal, že sa Fletcher zarazil a zakolísal vo vzduchu.

„Nebuď na nich prísny, Fletcher Seagull, tým, že ťa ostatné čajky vydedili, poškodili iba sebe. Jedného dňa to však spoznajú a uvidia, čo vidíš ty. Odpusť im a pomôž im pochopiť.“

Blízko od jeho pravého krídla letela najžiarivejšia biela čajka na svete. Kĺzala sa ladne, bez najmenšieho pohybu peria rýchlosťou, ktorá dosahovala vrchol Fletcherových schopností. V mysli mladého vtáka nastal na chvíľu zmätok.

„Čo sa robí? Čo som sa zbláznil? Vari som mŕtvy? Čo je to?“

Hlboký a pokojný hlas v jeho mysli plynul ďalej a naliehal na odpoveď. „Chceš lietať, Fletcher Lynd Seagull?“

„Áno, chcem lietať!“

„Fletcher Lynd Seagull, túžiš lietať tak veľmi, že odpustíš Kŕdľu, budeš sa učiť a jedného dňa sa k nemu vrátiš naspäť pracovať a pomôcť im pochopiť?“

Tomu nádhernému obratnému stvoreniu sa nedalo zaklamať, aj keď bol Fletcher akokoľvek hrdý a zranený.

„Chcem,“ povedal ticho.

„Tak teda, Fletch,“ povedalo mu jasné stvorenie veľmi láskavým hlasom, „začnime Úrovňovým Letom...“

Práve sa blížil z búrlivého letu strmhlav ako rozmazaná sivá škvrna a rýchlosťou 260 km/h sa len tak mihol popri svojom učiteľovi. Náhle však let vyrovnal a znovu sa pokúsil o šestnásobný zvislý pomalý výkrut, pričom si nahlas počítal obraty.

„... osem... deväť... desať.... Jonathan - pozri - letím - už - rýchlejšie - ako - lietadlo... jedenásť... chcem - to na dvanásť... ale - doparoma - asi - ich... trinásť... tieto - tri - posledné - obraty... bez ... štrná... áách!“

Fletcher dosadol na chvost a tento neúspech ešte znásobil jeho zlosť a zúrivosť. Padol dozadu, prevrátil sa, prudko sa vymrštil do vývrtky na chrbát a nakoniec zadychčaný tridsať metrov pod úrovňou svojho učiteľa znovu nadobudol rovnováhu.

„Zbytočne so mnou strácaš čas, Jonathan! Som príliš tupý! Som hlúpy. Čo ako sa usilujem, nikdy sa mi to nepodarí!

Jonathan Seagull naňho pozrel a prikývol. „Nikdy sa ti to ani nepodarí, kým budeš robiť ten zdvih s takou silou, Fletcher, veď už pri nástupe si stratil 70 km/h. Musíš to robiť plynule. Pevne, ale plynule, rozumieš?“

Spustil sa dolu na úroveň mladej čajky. „Skúsme to teraz spolu v zoskupení. A dávaj pozor na ten zdvih. Nástup musí byť plynulý a nenásilný.“

Do troch mesiacov mal Jonathan šesť ďalších žiakov. Všetci boli Vyhnanci a všetkých zaujímala nová zvláštna predstava o lietaní - lietať iba pre radosť.

A predsa bolo pre nich ľahšie nacvičovať tieto veľké výkony, ako pochopiť ich podstatu.

„Každý z nás je v skutočnosti myšlienkou Veľkej Čajky, myšlienkou neobmedzenej slobody,“ hovorieval Jonathan po večeroch na pobreží, „a presné lietanie je krokom k vyjadreniu našej skutočnej podstaty. Všetko, čo nám v tom bráni, musíme odstrániť. Preto nacvičujeme tieto vysoké i nízke rýchlosti a akrobaciu...“

... a žiaci unavení celodenným lietaním zaspávali. Cvičili radi, pretože to prinášalo rýchlosť a vzrušenie a uspokojovalo to ich túžbu po učení, ktorá po každej hodine výuky narastala. Ale žiaden z nich, ba ani Fletcher Lynd, neuveril tomu, že let myšlienok by mohol byť taký skutočný ako let vetra a peria. „Vaše celé telo od konca jedného krídla po druhý,“ hovorieval zasa inokedy Jonathan, „nie je nič iné ako samotná vaša myšlienka, stelesnená vo forme, ktorú môžete vidieť. Keď pretrhnete postup myšlienok, narušíte aj vlastné telo...“ Ale nech to hovoril akokoľvek, vyznievalo to ako príjemný výmysel a oni ešte tvrdšie zaspávali.

Až o mesiac na to Jonathan povedal, že je načase vrátiť sa ku Kŕdľu.

„Nie sme pripravení,“ povedal Čajka Henry Calvin. „Nechcú nás tam! Sme Vyhnanci! Predsa sa nemôžeme vnucovať tým, ktorí nás nechcú!“

„Sme slobodní a môžeme ísť tam, kam chceme a môžeme byť takými,akí sme!“, odpovedal Jonathan, vzlietol z piesku a zamieril na východ smerom k miestu, kde sa zhromažďoval Kŕdeľ.

Medzi žiakmi zavládla na chvíľu úzkosť, pretože podľa Zákona Kŕdľa sa Vyhnanec nikdy nesmie vrátiť a tento Zákon dosiaľ za desaťtisíc rokov ešte nikto neporušil. Zákon prikazoval zostať, no Jonathan hovoril ísť a už bol aj pol druha kilometra za vodou. Keby čakali dlhšie, k nepriateľskému Kŕdľu by priletel sám.

„My predsa nemusíme dodržiavať zákony, ak do kŕdľa nepatríme,“ povedal Fletcher dosť sebavedome. „A napokon, ak dôjde k bitke, budeme tam oveľa užitočnejší ako tu.“

A tak v to ráno prileteli od západu ôsmi v zoskupení dvojitého kosoštvorca, pričom sa im končeky krídel takmer prekrývali. Rýchlosťou 240 km/h preleteli cez Pobrežie Rady Kŕdľa, na čele bol Jonathan, Fletcher plynule po jeho pravom a Henry Calvin úporne a statočne po jeho ľavom krídle. Potom celá zostava, ako jeden vták, pomaly zakrúžila doprava, z normálnej polohy... do prevátenej... a zasa naspäť. Nad nimi dul vietor.

Škrek a vresk každodenného života Kŕdľa preťala táto zostava, akoby bola obrovským nožom a osemtisíc čajčích očí ich bez mihnutia pozorovalo. Jeden po druhom, každý z ôsmich vtákov prudko vyrovnala svoj let nahor do plnéno premetu a letel tak ďalej, až kým úplne pozvoľna nepristáli vzpriamene na piesku. Potom, akoby to bolo na každodennom poriadku, začal Jonathan Seagull let kritizovať.

„Predovšetkým,“ povedal s kyslým úsmevom, „všetci ste sa trochu neskoro napojili...“

Do kŕdľa akoby udrel blesk. Veď sú to Vyhnanci! A čo tu robia? To... to predsa nie je možné! Fletcherove predtuchy o boji sa rozplynuli v zmätenom Kŕdli.

„Dobre, v poriadku, sú to vydedenci,“ povedalo niekoľko mladých čajok, „ale kde sa len naučili takto lietať?“

Trvalo takmer hodinu, kým Príkaz Staršinu prenikol ku kŕdľu: Nevšímajte si ich. Čajka, ktorá prehovorí s Vyhnancom, je sama Vyhnanec, čajka, ktorá sa pozrie na Vyhnanca, porušuje Zákon kŕdľa.

Od tej chvíle stáli sivooperené čajky k Jonathanovi chrbtom, ale on akoby si ich nevšimal. Praktické cvičenia robil priamo nad Pobrežím Rady, odkiaľ ich ukradomnky pozorovalo nejedno oko, a prvý raz na žiakov naliehal, aby sa vypäli k vrcholnému výkonu.

„Martin!“ skríkol cez oblohu. „Tvrdíš, že vieš lietať nízkou rýchlosťou. Nevieš nič, pokiaľ to nedokážeš! Leť!“

Malý tichý Martin William Seagull bol ohromený učiteľovým výpadom a na vlastné prekvapenie dokonale zvládol nízke rýchlosti. V ľahúčkom vánku vedel zakriviť perie a bez najmenšieho zamávania krídlami vzlietol z piesku k oblakom a zasa naspäť.

Podobne Charles Roland vyletel na Vetre Veľkého Pohoria do výšky 8000 m a vrátil sa dolu modrý od studeného priezračného vzduchu, ale užasnutý, šťastný a rozhodnutý zajtra vystúpiť ešte vyššie.

Fletcher Seagull, ktorý nadovšetko miloval akrobatiku, zvládol svoj šesťnásťnásobný zvislý pomalý výkrut a nasledujúci deň ho úspešne zavŕšil trojitým premetom. Perie mu vyžarovalo biele slnečné svetlo k brehu, odkiaľ ho ukradomky pozorovalo nejedno oko.

Jonathan bol ustavične pri svojich žiakoch, ukazoval, dával pokyny, naliehal a poučoval. Lietal s nimi v noci, medzi oblakmi a v búrke, iba tak pre potešenie, zatiaľ čo Kŕdeľ sa úboho krčil dolu na zemi.

Keď žiaci docvičili, odpočívali na piesku a teraz už pozornejšie počúvali Jonathana. Mal niekoľko šialených nápadov, ktoré nechápali, ale niektoré boli dobré a tým už rozumeli.

V noci sa postupne okolo kruhu žiakov vytvoril ďalší kruh - kruh zvedavých čajok, ktoré v tme celé hodiny nepretržite načúvali a nechceli, aby sa vzájomne videli, a tak sa pred svitaním vytrácali.

Mesiac po návrate prišla za nimi prvá čajka z Kŕdľa so žiadosťou, aby ju naučili lietať. Tu sa stal Terence Lowell zavrhnutým vtákom označeným za Vyhnanca a ôsmym Jonathanovým žiakom.

Nasledujúci večer z kŕdľa prišiel Kirk Maynard, tackal sa, vlečúc za sebou ľavé krídlo a pri Jonathanových nohách sa zvalil. „Pomôž mi,“ povedal tichúčko, akoby mal smrť na jazyku. „Netúžim po ničom inom, len po tom, aby som mohol lietať...“

„Tak poď,“ povedal Jonathan. „Vzlietni so mnou a začneme.“

„Ty mi nerozumieš. Krídlo. Nemôžem hýbať krídlom.“

„Maynard, si slobodný a môžeš byť sám sebou, takým, aký si, tu a teraz, a nič ti nemôže stáť v ceste. Je to Zákon Veľkej Čajky, Zákon, ktorý jestvuje.“

„Chceš tým povedať, že môžem lietať?“

„Hovorím, že si slobodný.“

Kirk Maynard jednoducho, rýchlo a celkom bez námahy roztiahol krídla a vzniesol sa do tmavého nočného vzduchu. Jeho krik zurcoval kŕdeľ zo spánku, keď z výšky tisícšesto metrov kričal, ako len vládal: „Letím! Pozrite! Ja lietam!“

Keď vyšlo slnko na oblohu, stálo za skupinou žiakov takmer tisíc vtákov a zvedavo hľadeli na Maynarda. Nedbali, či ich vidia alebo nie, počúvali a usilovali sa pochopiť Jonathana Seagulla.

Hovoril o veľmi jedoduchých veciach - že je správne, aby čajky lietali, že sloboda je pravou podstatou ich bytia a že čokoľvek, čo sa postaví proti tejto slobode, treba odstrániť, či už sú to obyčaje, predsudky alebo obmedzenia v akejkoľvek podobe.

„Odstrániť ich,“ ozval sa hlas zo zástupu, „aj vtedy, ak je to Zákon Kŕdľa?“

„Jediný pravý zákon je ten, ktorý vedie k slobode,“ povedal Jonathan. Iného niet.“ „Ako si predstavuješ, že my vieme lietať tak ako ty?“ ozval sa iný hlas. „Ty si výnimočný, nadaný a je v tebe čosi božské, vynikáš nad všetkými ostatnými.“

„Pozrite na Fletchera! Lowella! Charlesa-Rolanda, Judy-Lee! Sú aj oni výnimoční, nadaní a je v nich čosi božské? O nič viac ako vo vás, o nič viac ako vo mne. Jediný rozdiel, skutočne jediný rozdiel je, že začali chápať, kým vlastne sú, a začali podľa toho aj žiť.“

Okrem Fletchera sa žiaci nepokojne zahniezdili. Ani si neuvedomili, že práve toto robia.

Zástup sa každým dňom zväčšoval, prichádzal sa pýtať, obdivovať, opovrhovať.

„V kŕdli sa povráva, že ak nie si Synom samotnej Veľkej Čajky,“ povedal raz ráno Fletcher Jonathanovi po náročnom nácviku rýchlosti, „tak si o tisíc rokov predbehol svoju dobu.“

Jonathan si vzdychol. Daň za nepochopenie, pomyslel si. Nazvú ťa buď diablom alebo bohom. „Fletcher, čo si myslíš? Predbehli sme svoju dobu?“

Dlhé ticho. „Nuž takéto lietanie tu bolo vždy a mohol sa ho naučiť ktokoľvek, kedykoľvek to chcel objaviť. S dobou to nemá nič spoločné. Možno sme predbehli zvyky. Predbehli sme spôsob, akým lieta väčšina čajok.“

„Má to čosi do seba,“ povedal Jonathan a na chvíľu zakrúžil do kĺzavého letu na chrbte. Je to oveľa lepšie, ako predchádzať svoju dobu.

Stalo sa to hneď o týždeň. Fletcher predvádzal pred triedou nových žiakov prvky lietania vysokou rýchlosťou. Práve vyberal svoj let strmhlav z výšky dvetisíctristo m a hnal sa ako dlhá sivá čiara niekoľko centimetrov nad brehom, kde mu zrazu do cesty vkĺzol malý vtáčik volajúci na matku. Aby sa mu Fletcher Lynd Seagull vyhol, v desatine sekundy prudko sebou trhol doľava a v rýchlosti vyše 360 km/h narazil do útesu z tvrdej žuly.

Skala bola preňho ako obrovské tvrdé dvere do iného sveta. Najprv záchvat strachu, otras a čierňava pri náraze a potom sa voľne vznášal po neobyčajnej čudnej oblohe, strácal, nadobúdal a znovu strácal pamäť, bol ustráchaný, smutý a zarmútený, veľmi zarmútený.

Prenikol k nemu ten istý hlas ako v prvý deň, keď stretol Jonathana Livingstona Seagulla.

„Vtip spočíva v tom, Fletcher, že sa usilujeme prekonať vlastné obmedzenia postupne a trpezlivo. Pokus o lietanie cez skalu máme na programe až trochu neskôr.“

„Jonathan!“

„Známy tiež ako Syn Veľkej Čajky,“ povedal sucho jeho učiteľ.“

„Čo tu robíš? Útes! Ne ... zomrel ... som?“

„Ach, Fletch! Uvažuj. Ak sa teraz so mnou zhováraš, potom si nemohol predsa zomrieť. Podaridlo sa ti zmeniť stupeň svojho vedomia priveľmi prudko. Teraz máš na výber. Môžeš zostať tu a učiť sa na tomto stupni - ktorý je mimochodom trochu vyššie ako ten predošlý - alebo sa vrátiš a budeš pokračovať v práci s Kŕdľom. Staršinovia dúfali, že dôjde k nejakému nešťastiu, ale teraz sú prekvapení, ako veľmi si si ich zaviazal.“

„Prirodzene, chcem sa vrátiť ku Kŕdľu. Veď som sotva začal s novou skupinou!“ „Správne, Fletcher. Pamätáš sa, čo sme si hovorili o tom, že naše telo nie je nič iné ako samotná myšlienka?“

Fletcher na upätí útesu, uprostred celého Kŕdľa, ktorý sa tam zhromaždil, potrasol hlavou, roztiahol krídla a otvoril oči. Z davu zaznel ohromný rev a škrek.

„Žije! Ten, ktorý zomrel, žije!“

„Dotkol sa ho končekom svojho krídla! Priviedol ho k životu Syn Veľkej čajky!“

„Nie! On to popiera! Je diabol! Diabol! Prišiel rozbiť kŕdeľ!“

Štyritisíc čajok v kŕdli sa preľahklo nad tým, čo sa stalo a výkrik Diabol! sa prehnal cez ne ako víchor za morskej búrky. S neprítomnými očami a naostrenými zobákmi ho obkľúčili a chceli ho zahubiť.

„Chcel by si radšej odísť, Fletcher?“ spýtal sa Jonathan.

„Iste by som proti tomu ani veľmi nenamietal...“

V okamihu už stáli asi o kilometer ďalej a svetielkujúce zobáky zobli do prázdneho vzduchu.

„Prečo,“ čudoval sa Jonathan, „je najťažšie na svete presvedčiť vtáky o tom, že sú slobodné a že sa môžu o tom samy presvedčiť, kedy iba trochu cvičili. Prečo je to len také ťažké?“

Fletcher ešte vždy žmurkal v novom prostredí. „Čo si to len urobil? Ako sme sa sem dostali?“

„Veď si sám povedal, že chceš opustiť ten dav, či nie?“

„Áno, ale ako si...?“

„Ako všetko iné, Fletcher. Cvik.“

Ráno kŕdeľ už zabudol na svoje šialenstvo, ale Fletcher nie.

„Jonathan, spomínaš si, ako si raz dávno povedal, že tak miluješ svoj kŕdeľ, že by si sa k nemu vrátil a učil ho?“

„Iste.“

„Nechápem, ako môžeš milovať dav vtákov, ktorý sa ťa práve usiloval zabiť.“

„Ach, Fletch, nie to u nich milujem. Nemôžem predsa milovať nenávisť a zlo. Musíš sa cvičiť a čajky vidieť také, aké skutočne sú, vidieť v každej z nich dobro a pomôcť im, aby ho aj ony v sebe spoznali. To pre mňa znamená láska. Je to pôžitok, keď vieš, ako na to.“

„Spomínam si napríklad na neskrotného mladého vtáka, volal sa Fletcher Lynd Seagull. Práve ho vyhnali, bol pripravený s kŕdľom bojovať na život a na smrť a začal si budovať svoje vlastné peklo na Ďalekých Útesoch. A dnes je tu a namiesto toho si buduje vlastné nebo a celý Kŕdeľ vedie k nemu.“ Fletcher sa obrátil k svojmu učiteľovi a v očiach sa mu na okamih zjavil strach. „Ja že ho vediem? Ako to myslíš, že ja ho vediem? Veď ty si tu učiteľom. Nemôžeš predsa odísť!“

„Akože nemôžem? Nezdá sa ti, že sú možno iné kŕdle a iní Fletcherovia, čo potrebujú učiteľa oveľa viac ako tento, ktorý je už na ceste k svetlu?

„Ja? Jon, ja som iba obyčajná čajka, no ty si...“

„...Jediný Syn Veľkej Čajky, nie?“ Jonathan si vzdychol a zahľadel sa na more. Už ma viac nepotrebuješ. Musíš ďalej hľadať seba samého, každým dňom o kúsok viac, musíš nájsť ozajstného neobmedzeného Fletchera. On je tvojím učiteľom. Musíš ho pochopiť a cvičiť ho.“

O chvíľu sa Jonathanovo telo zatrepotalo vo vzduchu, zalesklo sa a začínalo byť priehľadné. „Nedovoľ, aby sa šírili o mne hlúpe povesti, alebo aby si zo mňa urobili boha. Dobre, Fletch? Som morská čajka. Rád lietam a možno...“

„Jonathan!“

„Chudák Fletch. Never tomu, čo vidíš vlastnými očami. Všetko, čo ukazujú, sú hranice. Pozeraj sa svojím vnútrom, objavuj, čo už poznáš a pochopíš, ako treba lietať.“

Lesk sa stratil. Jonathan Seagull zmizol v prázdnom vzduchu.

Po nejakom čase vzlietol Fletcher pomaly na oblohu a pred sebou mal celkom novú skupinu žiakov dychtiacich po prvej hodine.

„Predovšetkým,“ povedal vážne, „musíte pochopiť, že morská čajka je neobmedzenou myšlienkou slobody, obrazom Veľkej Čajky a že celé vaše telo od jedného konca krídla po druhý nie je nič iného ako samotná vaša myšlienka.“

Mladé čajky spýtavo naňho hľadeli. Čo to hovorí? Mysleli si: Takto sa predsa nenaučíme robiť premety.

Fletch si povzdychol a začal znovu. „Hm, ach...No dobre!“ povedal a kriticky si ich premeral. „Začnime úrovňovým letom.“ A keď si to povedal, zrazu pochopil, že jeho priateľ skutočne nemal v sebe nič viac božského ako teraz on sám.

Nijaké obmedzenia, Jonathan?, pomyslel si. Nuž, v tom prípade čas nerozhoduje a onedlho sa zjavím z priezračného vzduchu na tvojom brehu a ukážem ti čo-to z lietania!

Hoci sa Fletcher Seagull usiloval vyzerať pred svojimi žiakmi dostatočne prísny, zrazu ich na okamih všetkých videl takých, akí sú v skutočnosti a to, čo videl, si nielen obľúbil, ale dokonca zamiloval. Žiadne obmedzenia, Jonathan?, pomyslel si a usmial sa. A jeho cesta sa začala, znovu sa učil lietať.

Originálny titul: Jonathan Livingston Seagull.